Tak, ako som po tom túžil v roku 1989. Onedlho uplynie od Novembra tridsať rokov, ale keď sa dnes rozhliadnem po Slovensku, veľa dôvodov na hrdosť z toho, kam sme za tie roky dospeli, nevidím. O to viac cítim, že by to chcelo zmenu paradigmy. A to nielen pred voľbami, a nielen na strane politikov. Sumár súčasného stavu spoločnosti a krajiny vyzerá zle vo všetkých pre občana najdôležitejších oblastiach.
Hovorí sa, že keď nejde o život, nejde o nič. Avšak stav slovenského zdravotníctva je taký, že o život už fakt ide. Pacienti sú rukojemníkmi nielen zo strany štátu, ale, žiaľ, aj zo strany zdravotníckeho personálu. Na jednej strane sa darí všelijakým Kostkom a na strane druhej si pacienti musia nosiť do nemocníc pomaly aj posteľnú bielizeň, ak ju nechcú mať poplátanú a špinavú. Počúvame, aké je zdravotníctvo drahé. Nuž, bodaj by nebolo, keď tí bohatí, čo v ňom podnikajú, nutne potrebujú byť ešte bohatší.
Hoci nie o život, ale o budúcnosť tejto krajiny sa hrá aj v ďalšej oblasti, kde to ide od desiatich k piatim. Školstvo je zdevastované podobne ako zdravotníctvo. Zlé výsledky v medzinárodných porovnaniach, produkovanie klientov úradu práce, pomaly najväčší počet politológov v pomere na jedného obyvateľa krajiny a k tomu čudné rozdávanie dotácií vláde blízkym stranám.
Pre mňa ako rodáka z úrodného juhozápadu je veľmi citlivou témou aj stav slovenského poľnohospodárstva. Ten je tiež na zaplakanie. Hlavne keď sa od výrobcov originál slovenských výrobkov z Detvy dozviete, že chute ich produktov sú síce tradičné, ale mäso v nich je z Belgicka, lebo u nás tie zvieratá nemal kto dochovať. A pritom potenciál pre efektívnu poľnohospodársku výrobu je na Slovensku obrovský, o čom svedčí aj minulosť, keď fungovali poľnohospodárske družstvá.
Rovnaký potenciál produkovať pracovné miesta a zisky má aj drevospracujúci priemysel. Aj ten ostáva nevyužitý – namiesto toho, aby sa surovina spracúvala na Slovensku, firma blízka samotnému ministrovi životného prostredia vyváža z roka na rok viac dreva na spracovanie do zahraničia.
Všetky vyššie spomínané veci sú v rukách politikov. Ale sú aj také, ktoré si vyžadujú zmenu paradigmy nás, občanov Slovenka.
Traduje sa, že Slováci sú pracovitý národ. To je pravda, ale pravdou zároveň je, že by sa mali naučiť slúžiť (v tom najlepšom slova zmysle) nielen sebe, ale aj iným. Ideálnym príkladom toho, ako v tejto oblasti zaostávame, je cestovných ruch a služby celkovo.
Napríklad by sme si mali uvedomiť, že nie všetko je len o peniazoch. Zdravotné sestry bojujú za vyššie platy. Nepochybne by si ich zaslúžili. Veď zarábajú menej ako v susedných krajinách. Tak ako učitelia. Vlastne tak ako veľa zamestnancov na Slovensku. Smutné však je, že či už si štátni a verejní zamestnanci na Slovensku vybojujú vyššie platy, alebo nie, zostanú rovnakí. Zmenila sa vari prístup lekárov k pacientom po tom, čo si vybojovali zvýšenie platov? Nezmenil.
Áno, zamestnanci na Slovensku si zaslúžia vyššie platy, ale občania Slovenska si zas zaslúžia, aby sa k nim títo zamestnanci správali ako k ľuďom. Aj to chce zmenu paradigmy – nesprávať sa k tým, pre ktorých tu sú, podľa výšky svojho platu. A to sa týka tak pracovníkov v zdravotníctve, ako zamestnancov v školstve.
To sa, samozrejme, nevylučuje s bojom za lepšie pracovné podmienky a vyššie platy. Ale argument, že všetko bude inak, keď budem lepšie zarábať, neplatí. Slovensko potrebuje zmenu. Ale bez toho, aby každý z nás neurobil niečo aj so sebou, k nej nedôjde.
Ak sa vám blog páčil, môžete zaň zahlasovať na vybrali.sme.sk. Ďakujem.
